Ako som sa nelyžoval na ľadovci Kitzsteinhorn!
29. 01. 2012 18:16, Bazala Marián, 2 komentáre
Keď som sa dozvedel, že sa idem lyžovať s Tatra leasingom na Kaprun,
tešil som sa ako malé decko. Hore na ľadovci Kitzsteinhorn sú krásne rovné pláne vhodné aj pre moju Beu.
Tam ju zavediem, posadím na vleky, budem mať od nej pokoj a ja sa budem môcť lyžovať kde chcem.
Ale ako to dopadlo? Od pondelku som otravoval doktora Iľka, na Markíze, aké bude počasie : z Azorských ostrovov sa na nás rúti katastrofa. Sneženie a fujavica. Stále som sedel pred PC a veru aj moja predpoveď bola zhodná. Čo s tým ?! Možno by sa podarilo tento nízky tlak prebehnúť a ráno si ešte zalyžovať v Obertauerne.
Odchod z Nitry som stanovil na a tretiu hodinu rannú. Ak sa to podarí, tak možno si aspoň vo štvrtok doobeda zalyžujeme v peknom počasí. Aby so nezabudol, brali sme so sebou aj Gabiku z firmy, ktorá ma pozvala na lyžovačku. Keď som jej povedal, o ktorej štartujeme, tak sa jej oči trikrát pretočili. Ale ráno pekne prišla a vyrazili sme smer Obertauern.
Sem-tam cik pauza. Zatiaľ čo si dámy konali svoje povinnosti, ja som sledoval oblohu a zbytočne hľadal hviezdičky. Nič som nenašiel, ale aspoň nesnežilo. O 7,45 dostávam hlásenie z práce: "Hore je ešte dobre, tak to je v živej panoráme zatiaľ!" Hurá ešte 20 km a sme tam. O 8,20 nás ALE víta Obertauern pravou fujavicou. Nestihli sme to!!! Otáčam sa a spúšťam sa dole na Katschberg. To je stredisko položené nižšie a na inom pohorí. Možno sa to zlé počasie nedostane cez Tauernské pohorie.
Parkujeme! Zatiaľ sa lyžovať dá. Fučí, ale ešte nesneží. Vyťahujeme sa hore na Aineck .
Milujem mapy. Na lanovke kukám a kukám - títo fanatici tu za posledné dva roky vybudovali 2 nové kabínkové lanovky. Z obyčajnej hory Aineck spravili zaujímavé stredisko.
Snehu nie je veľa, ale lyžovačka fantastická. Gabika kuká ako krásne krúžim karvingové oblúky. Nech aj ju to naučím. Ale veď ja nemám stopercentný karvingový obluk !? Braňo, učiteľ lyžovania, sa na mne stále smeje, ťaháš to vnútorné koleno moc dnu a máš veľmi nohy pri sebe. Treba ich mať pekne od seba ako dievčence na E55!!„Ale ja sa to chcem učiť" frfle Gabika. To ešte nevie, že koho som učil lyžovať karvingom skončil krvavý. Dušan 7 štichov a otras mozgu. Norbert tiež rozbitá hlava atď. Tak Gabike ukazujem ako sa to krúti.
Dievčina sa snaží, až do chvíľky, keď sa skydne jak hnilá hruška. Našťastie nespadne na tvár, mne nepribudne do štatistiky ďalší krvavý žiak. Čas pokročil. Super sme si zalyžovali a veru už aj mraky preliezli cez pohorie Tauer
Dve minúty pred koncom poldenného lístka jedna jazda hore a potom cez ten vetrisko zlyžovať k autu. Príjemne ustatý zo 4 hodinovej lyžovačky sadám do auta. Vyrážame smer Kaprun. Počasie sa drasticky mení dole prší, teplota +6, skrátka je to tu. Tá nešťastná tlaková níž dorazila. Na šťastie v Kaprune sa na hodinu vyčasilo. Hrdo ukazujem dievčatám: „ Tam hore pri tom stožiari na lanovke sa zajtra možno budeme lyžovať", veru len možno!!!
Pri večeri si na nás zvyšní "účastníci zájazdu" ukazujú: „to sú tí nadržanci, čo bez lyžovačky nevedia vydržať". Ja im odpovedám: „Však počkajte do zajtra!!!"
A veru na našu smolu som mal pravdu. Prišlo to najhoršie počasie, aké v Kaprune toho roku mali. Do rána napadlo 50 cm nového snehu.
Na ľadovec sa mi nijako nechce. V živej panoráme na obrazovke - čisté mlieko.
Nevadí. Beriem Gabiku a idem to skúsiť na Kitzsteinhorn. Druhá skupinka na čele s Oliverom a Igorom vyráža na Schmittenhöhe nad Zell am See. Ak sa nebudeme lyžovať, tak aspoň Gabike ukážem miesto, kde v roku 2000 zhorelo v lanovke 155 lyžiarov. Tiež jej ukážem Funitel a iné zaujímavosti na ľadovci. Dajako sa mi to nezdá.
Hore na lanovke ide 10 ľudí, ale dole 8, to dajako nesedí. Hore sa asi čerti ženia. A veru áno. Najradšej by som ani nevyliezol z lanovky, ale hor sa do fujavice.
Prerazíme cez vetrisko aspoň do Alpincentra, nech dievča z doliny vidí, čo tu v nadmorskej výške skoro 3000m vybudovali. Tak som jej to tam poukazoval a chystáme sa k zostupu. Zrazu sa oproti nám vyrútia dve zamrznuté indivíduá.
Kukám, kukám, však to je Laci a Zuzi "ďalší účastníci zájazdu". A vy, z DS, čo tu robíte??? My sa ideme lyžovať! A kde? Čo vám šije??!! Nuž čo, nenecháme ich samých.
Počkáme pokiaľ sa obujú a beriem ich na lanovku. Pardon, práve ju pre veľký vietor vypli.
Tak ich ťahám na posledné zariadenie nad Alpincentrom, ktoré ešte funguje. Na vlek Gratlift. Už cesta k vleku je ťažká.
Sneží vodorovne a fučí jak besné. Nejako sme to hore zvládli. Dole pod kopcom sa ich pýtam: "Tak ideme ešte raz ?" „Nie, ty bebil! Zober nás dole, však mi omrzne to moje najdrahšie čo mám." kričí Laci. Tak ešte nájsť vo fujavici fungujúcu lanovku a hurá dole do tepla.
Na lanovke voláme Oliverovi, ako sa darí ich expedícii. Najprv nepočujeme v telefóne nič, len vietor a nadávky. Až po chvíľke zvoní telefón: „ Hore som nemohol telefonovať. Skoro sme aj Editkou umreli. Tí debili nás vytiahli na Schmittenhöhe do výšky 2002 metrov a potom vypli lanovky. V tej víchrici nás nechali zlyžovať. Prežil som s Editkou najhoršie chvíľky v živote. Ale žijeme."
To bolo radosti, keď sme si večer rozprávali príbehy ako sme sa nezalyžovali. Niektorí z "účastníkov zájazdu" konečne pochopili, že ťah z lyžovačkou po ceste nebola blbosť, ale výhra. Tak sme si na hoteli užili bazén. Poobede som uspokojil aj Beu a vyrazili sme do obchodov. Klasicky kúpiť niečo pre vnučku Lindušku. Aj ja som sa pochlapil, kúpil som Beuške krásnu čapicu. Nech má peknú makovicu.
Ako tak zabíjame čas, tak sme sa zatúlali do kúta Intersportu, kde majú pretekárske lyže. Vyliezli mi oči z jamôk ako bežnému občanovi pri čítaní spisu Gorila. Stál tam môj sen. Lyže, po ktorých slintám. Atomic SL 11 Race D2 a ich cena radšej nepíšem. Super o 100 ečiek nižšia ako u nás. Tak som si ich pohladkal o smutne sa s nimi rozlúčil. Nuž čo, raz sa možno dočkám. Teraz mám SL 12 sú tiež výborné, nadštandardné, ale novinka SL 11 je niečo iné. Linduške sme nakúpili a hurá na hotel. Po ceste sme sa zas zastavili, akoby len tak náhodou, pri mojich lyžiach. chudiatko Bea si vypočula aké sú super a aká to je výhodná kúpa. Pri večeri sedelo pri nej jedno malé decko, ktoré stále vrešťalo: "Mama kúp mi autíčko". Pardon, "Bea kúp mi lyže, Bea kúp mi lyže!!!" po hodine nevydržala, však si ich kúp, ráno ti požičiam kreditnú kartu . Huráááá!!!! Večer som posurfoval na nete a uistil sa, že SL 11 sú tohtoročný špičkový model Atomicu, a aj cena je ok. Dvojročné SL 12 som posunul bratovi Dušanovi. Je ráno, 7,30 raňajky a o 8,25 stepujem s kreditkou a lyžiarkou Lange pred Intersportom. O 8,45 vychádzam a na pleciach 2 ks drahého kosti lámajúceho dreva.
Hurá nabaliť baby do auta a rýchlo na kopec. V sobotu bolo počasie podobné ako v piatok.
Sneženie a fujavica len o trochu menšia, tak vyrážame do Zell am See na kopec Schmittenhöhe.
História sa opakuje. Na kopci sa Bea spustí len raz. Je jej zima a nepomohla ani nová čapica. Celkom ju chápem. Počasie pod psa. Ja a Gabika sa nevzdávame. Ideme sa trápiť ďalej.
Včera som si vypočul od Čechov, že tam niekde vzadu je jedna stratená lanovka Kettingbahn a vraj tam by sa dalo!!! Zatiaľ sa Bea spustila dole k autu, sama obetavo odišla na hotel skibusom. Pri ceste nahor Gabika sa pekne zabávala na lyžiaroch, ktorí po pádoch v pol metra prašanu hľadali v snehu lyže paličkami. Netušila, že aj ona bude na kopci niekoľkokrát v roli hľadača mín. Pekne po poriadku. Naša vyhliadnutá zjazdovka čierna 6. je zavretá. Do riti!! O polhodinu sme zase na mieste. Práve odkladajú zábrany a niekoľko nešťastníkov sa spúšťa do údolia do veternej búrky. Po 10 minútach jazdy vo veternom tuneli sme našli novú 6 sedačku a dokonca nám vyhrievala aj prdel. Našli sme si krásny svah, asi ako Lomnické sedlo plné uratakovaného prašanu alebo panenského prašanu medzi kosodrevinou, skrátka raj na zemi pre dobrého lyžiara.
Na svahu skoro nikto. Jediná zástupkyňa nežného pohlavia je Gabika . Žiadna normálna žena sa tam nedotrepala. Jediná vec čo nás v tom besnom čase drží na svahu je vyhrievaná lanovka . V nej sa trochu prehrejeme, ale výstup do fujavice je ako dostať facku cez celú hubu.
Zažil som aj kopec srandy.
Čakám na kopci Gabiku ona poza mňa zatočí do sypkého snehu. Jej telo pokračuje ďalej, nie však lyže. Nasleduje prekrásna hlavička do metra sypkého snehu. Po minúte sa niečo zo snehu hrabe von. To nie je svišť, ale Gabika.
Čakali by ste, že sa zachovám ako gentleman?! To veru nie! Najprv si ju pekne odfotím a až keď ma prejde záchvat smiechu pomáham jej nájsť lyžu. Ale kde je druhá??? Tak sme sa zmenil na hľadačov mín. Hurá, našli sme aj druhú. Toto Gabikine predstavenie sa opakuje celkom 3 krát. Ďakujem, bolo to super. Okolo 14 hodine máme toho dosť. Všetko premrznuté.
Kašleme na to, ideme hľadať cestu dole!!! Našli sme jedna super zjazdovka, ale je uzavretá. Pripravujú ju pre preteky európskeho pohára.
Ale čo nevidím, sú tam také malé dvierka, pri nich stojí usporiadateľ a upozorňuje, že cesta dole je len na vlastné riziko, a že je to úzke, skratka nechoďte tam! A ja, že ideme. A stálo to za to!!!
Zjazdovka je ohradená červenou ohradou.
Pre nás zostáva úzky pásik, Mám nové lyže tak si to pekne popreskakujem a sme dole. Toto bolo super však?!
Ja som si pekne zalyžoval, ale Bea ništ. Rozhodol som sa že idem vyvenčiť manželku do Saalbachu na nočné lyžovanie.
Po strastiplnom príchode pod svah Bea vyslovila svoju slávnu vetu: "Ja nejdem, nie je to pekne upravené..."
Nuž čo, na budúce si kúpim Ratrac a pôjdem pred ňou.
Lyže zostali v aute.
Vybral som foťák a konečne nafotil niekoľko nočných gýčikov.
Je pred nami posledný deň lyžovania-nelyžovania. Počasie v prdeli, nič nového. Bea zas vyhlásila: „Ja nejdem. Vy blázni choďte!" O 11.45 prídem na aute pre Vás na parkovisko pod Schüttdorf, len sa nedolámte!!! Keďže ma pozná, ešte pridala: „Ak prídeš neskôr dorazím ťa. Doma ma čaká havinko Bekinko, tak ma neser!! Pôjdem bez Teba."
Hurá. Vyrážame bojovať. Lanovky na Schmittenhöhe chodili-nechodili, skrátka na figu.
Ale zažili sme aj zaujímavé chvíle. Sedíme si Poliakmi v lanovke Areitbahn II a vysvetľujem: „Hore je prestupná stanica na Areitbahn III, pekne seďte na rytiach netreba vystupovať. Gondola sa pekne plynule presunie na III. úsek bez vystupovania." Hore vystupujú len Rusi, Česi a slabší lyžiari. Tak si tam sedíme a kecáme, ale čo to? Gondola sa s nami otáča dole. Horná lanovka Areitbahn III nejde pre veľký vietor. Preboha, smerujeme dolu tak to teda nie! Zareval som: „Von!!!" a vypadávame z gondoly ako tankisti z Tanku po prdnutí psa Šarika. Podarilo sa. Všetci sme vonku a máme dokonca aj lyže a palice, síce nie svoje. Každý bral čo bolo prvé, tak si to vonku podelíme. Zasmejeme sa a idem hľadať niečo, čo ešte v tomto vetre funguje.
Aj sme našli, aj sme si zalyžovali, len na našu čiernu 6ku sme sa nedostali.
Videli sme helikoptéru ako pristála priamo na svahu zobrala jedného ťažko zraneného. Na svahu zostala po ňom krvavá stopa. Však som tu nikoho neučil lyžovať? To asi nejaký Čech zabudol, že sa treba lyžovať s rozumom a prilbou. Čudujem sa, že to píšem práve ja! Je tu posledná jazda a potom dole z kopca. Vytešujem sa z nových lyží a ani som si nevšimol, že sa mi stratila Gabika. Skydala sa, zatočila na druhu lanovku, do druhého údolia, ale neviem do ktorého. Je to v riti. Telefonujem jej, ale pre zimu má vybitú baterku. Moja Bea dole zúri. Ja na kopci a Gabika je niekde stratená. Hurá, zvoní mi tel, to len Bea zúri. Po 15 minútach zvoní znova. Volá Gabika. „ Kde si?" „Neviem!! „Tak čítaj čo vidíš."
„Je tu jedna gondolová lanovka" „a aké ma číslo?" „Ja neviem. Ja nemám mapu" „Tak prečítaj čo je napísané na gondolách." „Aha: Cityexpress." „Aha, tak viem kde si. Zlyžuj dole, posaď prdel na ňu, ja prelyžujem k jej vrcholovej stanici, tam ťa počkám. Volám Beuške: „Našla sa! Nemusíš utekať 19 km do Zell am See pre Gabiku." Tak aj bolo. Po 20 minútach Gabika vylieza z lanovky. To bolo zvítanie. Bol som celou zoologickou záhradou. Hlavne, že Gabika nenosí mapu a neštuduje mapy ako sedliak na kopci. Čiže ja.
Na niečo je dobré vedieť kde som. Ešte sa treba vyviesť jednou lanovkou hore na správny hrebeň a potom šupky dole. Síl už veľa niet. Ale ja, somár, volím ten nebezpečný zjazd vedľa zatvorenej zjazdovky. Vrch ešte v pohode ,
ale dnes je nad nulou a čo bolo včera zamrznuté, tak dnes je z toho kaša na dolámanie kostí.
Nuž čo, hopom hopkom hopkotom, skokom skokom s kok...m a som dole. Ženuška nás čaká. Žijeme, prišli sme len o hodinu neskoršie, ale ustatí a vyšťavení odpadám za volant smer Nitra. Gabika vzadu ešte 15 minút chytá dych.
Ďakujem Igorovi, Oliverovi a Editke, že som si mohol čiahnuť na dno svojich schopností a Beuške a Gabike, že si to so mnou odtrpeli!!!
Diskusia k článku
pridať komentárDátum: 1. 2. 2012 o 11:15
Dátum: 29. 1. 2012 o 19:20
