Kaprun a okolie.
14. 04. 2013 12:50, Bazala Marián, 4 komentárePrežil som štyri krásne dni na lyžiach.
Začali sme o desiatej v Obertauerne. Počasie o ničom, výsledok - ani jedna fotografia zrkadlovkou, len telefónom. Sneh bol všelijaký, ráno bola zlá viditeľnosť. Na obed sa vyčasilo. To sme už odušu točili zjazdovku pod kabínkovou lanovkou, bola najdlhšia a bol na nej najlepší sneh. Chceli sme sa dobre pripraviť na Kaprun.
Trinásť hodín, v poslednej chvíli stíhame poslednú jazdu. Sadáme do auta, ktoré je zaparkované „až" pol metra od zjazdovky. Idem svojmu spolujazdcovi ukázať, čo zaujímavé je v Obertaverne. Martinovi ukázujem čo som chcel, mierime dolu do údolia. Po ceste v mestečku Altermarkt mu ukazujem fabriku, kde vyrobili moje lyže Atomic . Martin zalomil a spí. Prespal Flachau aj Wagrain. Aby som nezabudol, ráno cestou nahor nás prenasledoval jeden Rakúšan, snažil sa, chcel ma zastaviť. Blikal svetlami, v dedine trúbil, zastaviť som sa odvážil až po desiatich kilometroch. Zamkol som dvere a čakal v obave, či to nie je nejaký Rumun. Nebol. Bol to poctivý Rakúšan. Po ceste nám z kolesa odpadla puklica, on zastal, zobral ju a naháňal nás 10 km, hoci šiel iným smerom. Padli sme do kolien. Tak toto je úroveň! Ako by ste sa zachovali vy? Tak ako ja, kašľal by som na ňu. Týmto mu ešte raz ďakujeme. Prichádzame do Zell am See, kde sme ubytovaní.
Nikde sneh, len na kopcoch.
Druhý deň Kaprun - Kitzsteinhorn
8:44 už sedíme vo Funitele. Hore rozprávka.
10 centimetrov prašanu a slniečko, inverzia. Niekedy to guľaté zaliezlo, ale bolo fantasticky až do tretej popoludní, potom prišli oblaky. Sneh bol super, super! Lyžujeme ako odtrhnutí z reťaze.
Carvingový oblúčik za oblúčikom.
Po obede sme sa vyviezli na vrchol Kitzsteinhornu.
Obrovská vrcholová stanica Gipfelwelt 3000 je fantastická.
Títo machri dokonca prevŕtali celú horu a 300 metrovým tunelom sa
môžete dostať na druhú stranu kopca.
Tu na nás čaká sklená plošina nazvaná Nationalpark Gallery,
z ktorej sú nádherné výhľady.
Cestou tunelom sme stretli lyžiarov, ktorí sa vracali z prehliadky, ale boli bez lyží.
Až dole sme pochopili prečo. Lyže si nechali hore, z vyhliadky sa nedalo zlyžovať dole. Ja hore nejdem, vyhlásil som. Našiel som malú bráničku ozdobenú tabuľkou zákaz lyžovania.
No a teraz je zo mňa český samovrah. Podo mnou priepasť. Postavili sme s Martinom lyže na hrany a traverzom sme sa šťastne spustili k vlekom. Ak by sa nám lyže šmykli, zbohom. Hurá, neskydali sme sa, neletí po nás vrtuľník. Lyžujeme ďalej. Martin sa sem tam zahrá na zjazdára Bode Millera
alebo že by na skokana Adama Małysza.
O tretej prichádzajú oblaky, pre dnešok s lyžovaním končíme.
Cestou dole sme sa vrátili do histórie. Najprv sme sa zastavili dole pri historickej lanovke, ktorá stojí v jednej prudkej zákrute cesty na Kitzsteinhorn.
Je to stará kabínová lanovka, ktorá nás vyvezie na Maiskogel nad Kaprunom.
Nevieme, či chodí, ale ako nás obsluha zbadala, kývla na nás. Poďte! Nasadáme a v počte 2 ks, Martin a Marián, vyvážajú nás hore na kopec.
Rok výroby 1969 a tento 44 ročný veterán stále funguje.
Hráme presilovku v pomere k obsluhe. Ale atrakcia je tu, tak prečo ju rušiť. Ozaj, prečo? O pár minút sme hore, tam sme našli super zašitú krčmičku a tiché miesto, vhodné na rozjímanie.
Asi sme dnes prví zákazníci, lebo tu pozerajú na nás ako na prvé snežienky. Ako dolu?
Ľahko, zasa na nás kýval ujo obsluhujúci. Zatelefonoval telefónom z 1. svetovej dolu a len pre nás rozpohyboval celú túto krásnu zamastenú strojovňu.
Celá lanovka ide pre dvoch pasažierov! To si ani najbohatší ľudia nemôžu kúpiť. Však, Pipik!
Ešte mám pre Martina prekvapenie. Beriem ho do múzea veteránov.
Je to tam síce natlačené, ale má to niečo do seba.
Našiel som aj Velorex a Triumph TR 3 A.
Čo ma najviac zaujalo, bola pôvodná kabínka z pozemnej lanovky na ľadovec Kitzsteihorn.
Práve túto pôvodnú hliníkovú kabínku nahradila pri rekonštrukcii v roku 1993 nová futuristická, poväčšine plastová, v ktorej v roku 2000 zhorelo 155 ľudí.
Keby jazdila táto stará potvora, nikto by nezhorel, ale zasa by Rakúšania prišli o možnosť chváliť sa novým moderným plastovým vražedným dizajnom lanovky. Hliník nie je atraktívny, ale zasa nehorí.
Nedeľa. Počasie, no hrôza. Nízka oblačnosť, Kaprun o ničom, a preto sme ráno prebrázdili svahy Schmittenu.
Našli sme lanovku s kabínami od Porsche.
Geniálny ťah - vymeniť staré mnohoročné kabínky za nové od Porsche. O atrakciu v stredisku je postarané. Kabínka je krásna. Vnútri hrá príjemná hudba a sú tam dokonca aj televízne obrazovky, na ktorých beží reklamný film o lanovke.
Pekná myšlienka. Okolo jedenástej sa sťahujem na Kitzsteihorn.
Dostali sme sms, že hore je dobrá viditeľnosť.
Kým sme vyšli lanovkami a vlekmi pod vrchol do výšky 3000 m, padla biela tma. Nevidel som si ani na malý pipík, keď som išiel čúrať. Cesta zhora dole do Alpincentra bola zaujímavá. Nebolo vidieť ani na tyčky pri trati. Nevadí, našiel som ho. Bola nedeľa, decká mali naplánované rôzne akcie, tak Alpincenter praskal vo švíkoch. Niektoré detičky to už nevydržali a pospávali na podlahe.
Nuž čo, ideme ďalej. Skúsime zísť nižšie, do strediska Kaprun - Maiskogel.
Stredisko má vrchol vo výške 1675 m a tam asi nie je biela tma. Ešte sa mi podarilo ujsť z Alpincentra pred jedným Moravákom, ktorý zháňal niekoho do akcie na kúpu 6 pív, že je hore akcia a potrebuje niekoľkých parťákov, lebo on sám 12 pív nevypije. Aj tak sa dá lyžovať!
Po ceste dole sa zastavujeme na hroznom mieste.
Vzdali sme česť 155 lyžiarom. Zomreli 11.11.2000 pri požiari lanovky.
Miesto je to smutné. V betónovom kvádri je 155 malých okienok, rovnako ako počet obetí.
Toto smutné miesto naháňalo hrôzu. Vidieť fotografie tých mladých vyšportovaných ľudí z celého sveta, je smutná chvíľa. Zomierali v ukrutných bolestiach, poväčšine sa zadusili. Našli sme tam otca so synmi, jeden mal 5 a druhý 10 rokov, novomanželov, iných športovcov.
Zo Slovenska tam nikto nezomrel, ale boli tam aj Japonci, Američania, Slovinci, Rakúšania, Nemci a jedna Češka. Tie fotografie mladých zmarených životov naháňajú hrôzu. Poďme preč... Mám z toho zlý pocit.
Z parkoviska nezatáčam dole do Kaprunu, ale hore, chcem si pozrieť unikátne vodné elektrárne v údolí Rampa. Škoda, ďalej nemôžem, ale predo mnou je obrovský priehradný múr.
Otáčame sa a dolu v údolí nachádzame múzeum s tematikou týchto elektrární.
Sú to monumentálne diela. Múzeum je síce zavreté, ale aj vonku je na čo sa pozerať.
Je 14 hodín, parkujeme dolu v Kaprune a vezieme sa dvoma lanovkami v stredisku Maiskogel.
Navigácia nám udáva, že jedna jazda dolu z hornej lanovky meria 2,8 km. Bomba, tu jazdíme ostošesť. O 15:50 nás vyháňajú preč, presviedčame ich, aby nás vytiahli hore, že máme auto pri tej veteránskej kabínke pod Kaprunom a že sa tam nemáme ako dostať. Vezieme sa hore. A tým je tohtoročná sezóna pre stredisko asi ukončená. V pondelok už neťahali.
Pondelok. Budíček - 6 hodín, balíme sa. Raňajky o siedmej a 8:30 už sedím v lanovke na Kitzsteinhorn. Hore sa nevozím funitelom, ale vedľajšou bielou kabínkou.
Sú z nej krajšie pohľady na funitel, ale hlavne auto parkujeme až 57m od vchodu na lanovku, žiadne schody! Počasie je slnečné, obloha bez mráčika. Fantázia.
Hore -6 stupňov, sneh +1! Lyžujeme o dušu.
Jeden oblúk nadväzuje na druhý, skrátka, lyžiarske nebíčko!!! Na obed ideme do Alpincentre a zrazu je všade plno Arabov!
Len sa to tak hemží zahalenými ženami.
Čo idú vyhodiť do vzduchu? Neviem, ale aj Zell am See je ich plné.
Liečia si v kúpeľoch vojnové rany! Aj sa ich bojím fotiť, ale paparazzi vo sa mne zobudí. Cvak, cvak a sú vnútri v mašine. Nafotil som aj nákladnú lanovku,
v ktorej sa vozia smeti a iné technické zaujímavosti.
O 15. hodine sa vyvezieme kabínou až hore. A ako sa rozlúčiť? Čo najkrkolomnejšou jazdou dole. Z panorámy obchádzame tabuľky so zákazom lyžovať.
Čakáme na niekoho, kto by šiel pred nami. Všetci, ktorí sa pozreli dolu, zacúvali, nie sú kamikadze. Púšťame sa nie doprava na zjazdovku, ale doľava, cez voľný terén pod vyhliadku. Lyžujeme sa po najčernejšej čierno-čiernej zmyjackej piste. Po pár minútach preskakovania zo strany na stranu sme dolu a celí šťastní, že sme sa neskydali.
Krúžime jeden oblúk za druhým okolo vlekov po ľadovci dolu. Ešte raz si nadávkujem adrenalín.
K medzistanici sa púšťame po prudkej zjazdovke X4. Neviem, čo to znamená, ale bola to super prudká jazda, až mi dolu horeli nohy!
Na uzatvorenie tohtoročnej sezóny nemohlo byť nič lepšie...
Pre takýto deň sa oplatí žiť. Škoda aj tých 155-tich, čo chceli lyžovať, a namiesto toho sú už v lyžiarskom nebíčku!!!
Diskusia k článku
pridať komentárDátum: 15. 4. 2013 o 12:47
Dátum: 15. 4. 2013 o 11:47
Dátum: 14. 4. 2013 o 20:31
Dátum: 14. 4. 2013 o 20:29
