Konečne som dosiahol vrchol... s Božkou.
08. 11. 2011 09:45, Bazala Marián, 10 komentárov
V jednej krajinke v strede Európy spustili v roku 1954 do prevádzky unikátnu technickú vymoženosť.
Prepojenie Horehronia a Liptova za pomoci štyroch lanoviek vedúcich cez Chopok.
Na tú dobu unikátne technické, ale hlavne nadčasové dielo. Pre dolniakov krátke vysvetlenie - jednoducho ste si pri hoteli Srdiečko sadli na lanovku, ktorá vás vyviezla k hotelu Kosodrevina. Tam ste presadli na ďalšiu. Tou ste sa dostali až pod vrchol Chopka.
Z Liptovskej strany to bolo podobné, tam boli tiež dve lanovky, ktoré Vás vytiahli do prekrásnej vrcholovej stanice. Hore bola na tú dobu futuristická stavba s reštauráciou v tvare rotundy.
V prípade krásneho počasia bolo vidno od Tatier k Dunaju .
Prvá časť sedačkového výťahu Jasná - Luková bola daná do prevádzky 27.9.1949. Von Rollka mala rýchlosť 2,5 m/sek, dĺžku 1.124 m, doba výstupu 15 min a kapacita 200 osôb za hodinu, priemer lana 22 mm, výkon motora 110 kw. Postupne, až do roku 1954, pribúdali ďalšie 3 úseky: Luková - Chopok, Srdiečko - Kosodrevina a napokon Kosodrevina - Chopok.
Skrátka, Slovač predbehla svet alebo aspoň Európu. V lete turisti a v zime lyžiari mali o krásny zážitok postarané.
V roku 1986 sme boli na ,,eróháckej" lyžovačke na Srdiečku. Ja som sa lyžoval, Beáta nelyžovala, lebo čakala malú Luciu. Robila mi servis, t. j: čaj, chlieb, rum atď. Dostal som skvelý nápad - manželka bude mať nezabudnuteľný zážitok.
Z rotundy jej ukážem, aké krásne je Slovensko z výšky 2000 metrov.
A nezabudnuteľný zážitok veru aj mala. Čo čert nechcel, nejako sme sa na lanovke minuli. Bea ma poctivo čakala v studenej rotunde vyše hodiny, ale medzitým sa spustila fujavica, fučalo ako sviňa. Našťastie sa Beuške podarilo dajako na posledných lanovkách spustiť dole na Srdiečko. Chúďatko, bola, aj s Luciou v brušku, celá premrznutá. Ja som ju hľadal hore, ale zbytočne. Zlyžoval som vo fujavici na 2 metrových lyžiach medzi metrovými bubnami na Kosodrevinu.
Poobede sme sa konečne stretli dolu pri eróháckom autobuse a bola na dlhý čas tichá domácnosť.
Čas plynul ďalej, eróhácky autobus išiel spolu s ROH do šrotu, a keďže sa doba zmenila, tak sa tam možno stretol aj so stožiarmi Von Rollky nášho unikátneho diela, ktoré postupne žrala hrdza.
Nemali revízie, prestali jazdiť a v roku 1994 bol na juhu rozprávke koniec.
Škoda, keď sme sa chceli v zime pokochať bombovým výhľadom, museli sme sa pustiť do polhodinového výšľapu od poslednej stanice vleku na Kosodrevine.
Hore vás okrem prekrásneho výhľadu nečakalo nič pekné, len spustnutá rozpadávajúca sa rotunda a WC za závejom.
Za takýchto podmienok som sa vytrepal hore v roku 2004 a potom ešte niekoľkokrát s cieľom užiť si pekný výhľad a nádejou, že sa niečo zmenilo k lepšiemu. Na rozdiel od nemenovaného Jara zo Šurian, ktorý každé leto chodí na týždennú dovolenku na Tále, kde je jeho vrcholom dosiahnutie baru v hoteli Kosodrevina, som mal ušľachtilejšie ciele.
Niekoľko rokov som sledoval správy na všemožných fórach, že niekto bude stavať lanovku až hore, ale všetko to boli len fámy. Keď som zrazu dostal telefón od Lofika, inak Ing. Petra Lovása: „Vole, je to pravda! Začínam betónovať stožiare na funitel, dotrep sa, ty Maďar! Bude sranda, je to zážitok jak hovädo..."
Tento telefonát pre mňa znamenal veľa.
Pre tých, ktorí nevedia, čo je funitel, krátke vysvetlenie.
Funitel je zložitá lanovka s parohatou kabínkou zavesenou na dvoch súbežných lanách - v každom rohu kabínky na jednom, pripomína teda dve súbežné lanovky. Takéto zložité monštrá sa stavajú v strediskách, kde veľmi fučí. Vďaka kabínke zavesenej na dvoch lanách v rohoch je možné prevádzkovať ju až do rýchlosti vetra 120km/hod., zatiaľ čo obyčajné jednolanové len do rýchlosti 60km/hod.
Podobnú lanovku som zažil na Hintertuxe, kde všetky jednolanové lanovky stáli, ale funitel nás bezpečne zviezol vo vetre cez 80km/hod. dole z ľadovca.
Tak, a je to tu! Udial sa zázrak. Na stavbe sa navyše podieľa môj kamarát. Hurá, ide sa na výlet. Prehovoril som bábskych svetobežníkov Pištíka a Božku, že keď už boli všade, aj pod Mont Everestom, tak sa patrí, aby títo Bábania vyliezli aj na Chopok.
Ešte zabezpečiť, aby menovaný Jaro nemal dovolenku a veselo makal v servise, lebo ak je tento Šurančan 7 dní na Táľoch, prší 8 dní, až kým nevytopí pol Slovenska.
História sa opakuje už po niekoľkýkrát, Pištík znova kľaká na kolená a prosíka ma: „Požičaj mi Spitfaera." Jednoduchšie je ničiť môjho veterána, ako sa postarať o svojho.
Triumph mu požičiam, veď budeme na cestách niekoľko dní a nocí. Tajne dúfam, že s Božkou dosiahneme konečne spolu naraz vrchol.
Počasie nádherné, Triumphy upaľujú ako besné do Jasnej. Nestojíme pri lanovke na Lukovej ako všetci Poliaci a Pepani idúci na Chopok. My máme vybavený individuálny vývoz na lanovke zo Záhradiek.
Veterány zaparkujeme pekne na stavenisku a hurá sami traja na lanovke hore.
Vystúpili sme. Nahor je to ešte trištvrte hodinová pekná túra, ale to platí pre bábských kamzíkov.
Ale čo ja? Dopredu ma ťahá 15 kg sadla, vyvažujem ich 10-kilovým ruksakom plný objektívov, vody, frndžalice a poživne. Skrátka, skoro som zdochol!!!
Každých 100 metrov stojím a vypúšťam paru ako vláčik na Čiernom Balogu. Bábania len tak poskakujú zo skaly na skalu a kukajú, aký som nemožný,
ešte šťastie, že zrazu prilieta vrtuľník a začína voziť hore betón.
Obetavo ležím za skalou, aby ma neodfúklo, ale hlavne oddychujem. Ešteže ten vrtuľník o chvíľku odletí, lebo by sa naši bábski kamzíci pustili do svojej obľúbenej činnosti a Pištík by s Božkou dosiahol vrchol skôr ako ja.
Vrtuľník pravidelne prilieta a odlieta. Hurááá, som hore, tu ma srdečne privíta Lofik, že vitaj, ty Maďar.
Mňa, so slovenskými koreňmi až po Jánošíka! Mne nadáva do Hunov taký, čo má maďarské meno Lovás! Nuž, pre nich sme všetci žijúci pod Zvolenom Maďari.
Vymieňame si priateľské pozdravy a nasleduje odborný výklad, kde čo bude, a keby sme sa vraj dotrepali o polhodinu skôr, mohli sme si nafotiť stavbu aj z vrtuľníka.
Hore som miesto schátranej lanovky videl nasledovné: na strane od Jasnej veľkú dieru
a na strane od Kosodreviny torzo lanovky.
V strede sa vynímala stará rotunda, trochu smutný pohľad, ale keď som si predstavil svetlu budúcnosť, nostalgia ustúpila. Ak sa dielo podarí a budú aj peniaze, bude to krása, len si vybrať slnečné počasie a o nezabudnuteľný zážitok je postranné.
Peter nám povysvetľoval, kde bude horná stanica, kde budú tie zložité kolesá, ako sa to tam bude točiť a všetko ostatné , dĺžka lanovky 2.023 m, prevýšenie 655 m.
Podjazdová rýchlosť 7 m/sek, doba jazdy 6,37 min., kapacita 2.480 ľudí, priemer lana 54 mm, výkon motorov 1.282 kW. Už len porovnanie technických parametrov so starou Von Rollkou. Hovorí, že sa tu stavia niečo unikátne.
Obdivoval som stavbárov, ktorí sa tam hore pachtili a trápili so železom a betónom. Čaká ich ešte kus práce. Po pol hodine musel Peter ísť za povinnosťami. Rozhodol som sa konečne dosiahnuť spoločný vrchol s Božkou. Pištíka sme zaťažili ruksakom a foťákom, my dvaja sme behom - bežkom -behotom, skokom - skočkom - skok...m vyskákali až na vrchol Chopka. Huráááá, dielo sa podarilo, dosiahli spolu naraz vrchol vo výške 2.024 metrov.
Na dôkaz vrcholová fotka s cepínom, ktorý tu zabudol môj kamarát horolezec Dušan Mylivec.
Prepúšťam miesto Pištíkovi, aby aj on mohol dosiahnuť vrchol s Božkou. Nasledujú vzájomné blahoželania.
Napokon aj ja dosahujem spoločne s Pipkom vrchol, ale s Božkou to bolo lepšie...
Pokochali sme sa výhľadom naľavo aj napravo.
Tatry sme pre opar nevideli, ale výhľad to bol fantastický.
Čas sa kráti, a keďže sme od rána nič nejedli, hurá naplniť žalúdky. Ale kde a ako??? Pipko je známy svojimi vysokohorskými piknikmi, viď Grossglöskner alebo Obertauern, kde veselo vytiahne sardinky, mastný chleba, plechovku Corgoňa a zmastí to tam.
Tu si vybral krásny kameň, najprv z neho vyhnal jaštericu a stolček prestri sa bol hotový.
Ja som čiahol do batoha a vybral som chlebík pani Bazalovej, ktorý som mal zjesť na raňajky. Dajako som to nestihol, ešte šťastie, že Bábanom niečo zvýšilo, tak som sa lačne vrhol po štiplavej paprike, lebo ich ctihodné ústočká sa nemôžu popáliť.
Moja huba sa môže, a nielen tá, na druhý deň ráno sa paprika hlásila aj v inom otvore.
Táto časť je určená pre nemenovaného Jara: ,,Sem hore si sa mal vyškriabať, a nie skončiť v bare na Kosodrevine, ty... Šurančan jeden! Konečne ti sem o rok postavia lanovku a potom Ti stačí zopár eur, ani svaly si namáhať nemusíš! Toto je výhľad, o ktorý si prišiel..."
Siesta hore pomaly končí. Napapali sme sa, pekne sme po sebe upratali aj plechovku od piva.
Znova sme vyšliapali k lanovke, alebo k tomu, čo po jej stavbe zostalo.
No je tu ešte veľa roboty.
Ani sme nevnímali, ako každých 8 minút priletela veľká ruská včela, pustila kôš betónu a zasa odletela.
Pohľady hore, stisky rúk s Liptovským Maďarom Lovásom a hurá skokom - skočkom..., veď to už poznáte, dole do krčmy, ktorá vznikla prestavaním prestupnej stanice Von Rollky na Lukovej na štýlovú vysokohorskú reštauráciu.
Reštika je to super. Spomínam si na chvíľku, keď ma raz v zime predbehol v rade pri pokladni taký medveď, ja som mu vynadal! Čo ma predbiehaš, ty jeden Jurko, dnes je streda, a ty máš predávať Citroeny, a nie sa tu trepať po kopcoch. Toto je kopec pre lyžiarov z Poľska, Maďarska, pár Pepanov, ty, Tatranec, utekaj na Solisko. Pre vysvetlenie - medveď bol Peter Jurko, v minulosti náš najlepší lyžiar, v súčasnosti postihnutý chorobou ako ja, a to že je šéfom servisu, kde predávajú žabožrúty - Citroeny. Chcel si oddýchnuť od náporu kupujúcich. Škoda, že si tento rok, vďaka neschopnosti importéra, od zákazníkov bažiacich a utekajúcich do našich predajní Citroenu oddychujeme už od marca, ale to je iné rekviem.
Keď som šumnej čašníčke
vysvetlil, že Tí dvaja, ktorých sprevádzam, prešli celý svet od Japonska až po Severný pól, ale našu atrakciu na Chopku vidia po prvýkrát, čašníčka sa nad nami zmilovala a napriek pokročilej hodine nám otvorila ďalšiu časť vysokohorského skanzenu lanoviek.
To ti bola krása, zaujala nás hlavne vôňa starej kolomaže.
Architekt geniálne využil pôvodný interiér a v starej strojovni vznikla krásna štýlová reštaurácia, ktorá zachová Von Rollku aj pre mladšie generáciu.
Pipka zaujala pri odchode medvedica, pokúsil sa dosiahnuť s ňou posledný vrchol dňa.
Dajako sa mu nedarilo, tak som mu pomohol, dali sme si ju v trojke. Ani sa veľmi nemykala, držala ako zdrevenená.
Zmráka sa. Opäť sme na Lukovej. Poprosíme a pre nás troch spúšťajú lanovku. Asi preto, aby sa zbavili takých exotov na kopci.
Autíčka nás čakajú pekne pod lanovkou, ešte poďakovať ujom lanovkárom a vyrážame v ústrety Oldtimer rallye Tatry.
Autormi fotografii: Marián, Lofík a Ing Alojz Lutonský
Diskusia k článku
pridať komentárDátum: 9. 11. 2011 o 21:16
Na ich obranu však musím povedať, že to bolo až po ušľachtilej dokumentácii obnovy lanovky
Dátum: 9. 11. 2011 o 19:04
perfektná fotka, tam kde ste traja : 1. nekrofilný zoofil + medvedica + 2.nekrofilný zoofil = parádna sranda . Máte naozaj šťastie, že ste sa narodili ako muži, lebo takúto sprostosť žiadna žena nevymyslí 
Dátum: 9. 11. 2011 o 18:18
Dátum: 9. 11. 2011 o 9:19
Dátum: 9. 11. 2011 o 8:28
Chopok si upevní povesť najlepšieho strediska na Slovensku.
Dátum: 9. 11. 2011 o 7:47
Dátum: 9. 11. 2011 o 6:12
Dátum: 8. 11. 2011 o 20:44
Krásne vám do spoločnej fotky zápózoval ten vrtuľník v žltej bunde...
Dátum: 8. 11. 2011 o 20:40
Dátum: 8. 11. 2011 o 18:59
Ináč som sa dobre pobavil.
Peter