5. deň filmovania: Lešt

31. 07. 2011 21:30, Bazala Marián, 2 komentáre

Keďže som vojnu absolvoval ako absík v Žiline, nemal som tú česť brániť vlasť vo vojenskom priestore Lešť. Až teraz, keď už mám modrú knižku, som sa dostal do týchto utajovaných priestorov.

Práve tam našli naši filmári výborné kulisy ako vystrihnuté zo 60. rokov.

Na Lešti akoby sa život zastavil. Nebolo treba nič patinovať, tam sú objekty krásne zostarnuté a rozpadávajúce sa vplyvom zubu času. Natáčalo sa v objekte bývalých ruských kasární. Všetko je tam tak, ako keby včera Serjožka opustil našu rodnú vlasť.

Len ruka prírody vykonala svoje.

Na scéne sa objavilo niekoľko nových postavičiek. Pribudol jeden ujo, čo po každom štekal, kričal a všetkým chcel rozkazovať. Povedali mi, že to je nový asistent réžie - nejaký ujo Hartl.

Bol zlý ako vlčiak. Pribudla aj fenka Brisa pes kameramana a rozdávala radosť, hlavne keď na ostrej zavrtela chvostom pred kamerou, alebo sa počas ostrej vybrala trocha poprechádzať smerom k hercom.

Dámam sa to ale odpúšťa.

Nakrúcanie sa chlapom páčilo, točili sa scénky v krčme. Zlí ujovia rekvizitári, ktorí stále špinili môjho miláčika, museli siahnuť na dno svojich síl a vybudovať dobovú krčmu aj s fungujúcim výčapom. Keďže v krčme sa pije aj pivo, muselo sa nejaké čapovať.

A čo so zvyškom piva v súdku? Nič sa nedá robiť, musel sa vyčapovať. Všetkým, aj kamere sa ušlo.

Raz si len tak sedím na obrubníku, a tu sa pri mne pristaví deva s dobovými natáčkami.

,,Aj ty máš Canon?" oslovila ma.
,,Áno, mám. Ale dievčinka, veď ty máš Canon zn. Deduško..."
Tá dievčinka bola Dorota Noutová a mala prekrásny Canon na kinofilm, kam sa ja môžem s digitálom hrabať.

Éra Orwa-36 obrázkového kinofilmu za 150 Kčs je fuč. Ja teraz nacvakám 800 obrázkov a kde je výsledok?!

V ére kinofilmu ma stálo jedno cvaknutie 5 Kčs. Tak sme si pekne pokeckali.

Veloš v tento deň sa len tak plantal po scéne, raz stál na rohu, potom robil krovie pod balkónom a nakoniec šiel pred krčmu, ale piva mu nedali.

V ten deň sa natáčali aj s scény s deťmi, až teraz som pochopil, aké je to náročné. Deti nie sú hercami a hlavne neposlúchajú.

Keď poviete: nepozeraj do kamery, tak sa just na konci ťažkej sekvencie do kamery usmejú. No neroztrhli by ste ich?! Nuž čo, nedarilo sa, nuž poslal kameraman všetkých z pľacu a nechal si tam len tých dvoch malých brčkavých čertov.

15 minúť sa pionieri len pionieri hrali na pľaci, kopali si loptu, uvoľnili sa, kameraman Jan Malir z nich dostal, čo bolo treba, a potom s radosťou zavelil: „Balíme... máme to." Aj tak sa dá, v tom je to umenie byť nenápadný a nezasahovať do života osobám, to ja ešte neviem.

Na Lešti som si pripomenul, o čo sme prišli. Trojdecové malinovky za 1,70 Kčs, skladací toaletný papier,

zväzácke košele a pionierske šatky, žuvačky Pedro a hlavne tie ženské natupírované hlavy stáli za to.

Ako sa na filmovačke stravuje? Tak ako na vojne.

Okolo 10-tej dostaneme obložené rožky, obed nám prinesú vo varniciach a pekne vydajú ako v školskej družine.

Herec -neherec pekne do radu a ,,rejžo" si tiež postál v rade. Varilo sa poväčšine chutne a hlavne bez fazule a iných nafukovadiel, aby zvukári nemuseli veľa vystrihovať.

A na večeru podobne. Len raz sme dostali super klobásku, skoro som sa ňou zadrhol a keby som sa nehanbil, vypýtal by so si aj dupľu. Dodnes ľutujem.

Aby som nezabudol k tomu catteringu, pre Slovákov k stravovaniu, po celý deň sme mali prístup k automatu, ktorý sme mohli za pekné slovo podojiť a pustil nám buď kávu alebo čajík. Ale bez rumu. Škoda.