Útek pred snehom z Obertauernu.
5. 2. 2020 10:57Po ceste do Obertauernu sme sa zastavili v Turracher Höhe. Je to také malé dedinské stredisko, skoro ako Jasná. Slniečko svietilo, 6 stupňov, paráda. Len raz sme museli čakať na lanovku 5 minút, ale celý deň rovno k turniketom. To už nie je ako v Jasnej. V strede strediska je jazero ako Štrbské pleso a ak sa ti nechce ísť vlekom, tak ťa cez jazero pretiahne štvorkolka. Zaujímavý počin. Zjazdovky prázdne, ale miestami tvrdé ako ľad. Prírodného snehu málo. V minulosti sme sa tam lyžovali na mäkučkom prírodnom, to sa rezali oblúky, to bolo nebíčko na lyžiach. Teraz to nebolo to pravé orechové, ale bolo super, hlavne, keď sme zbadali miestneho uja, ktorý sa staral o dobrú náladu na svahu. Zo svojej štvorkolky si spravil bar a priamo na svahu ponúkal zadarmo šampanské v sklenených pohároch a krém na opaľovanie. Áno, čítate správne, zadarmo!!! Sem tam mu tam niekto hodil euro. Moji vajčáci si pekne dali do nosa, ja nie, lebo som fungoval ako šofér stáda. U nás by to vyzeralo ináč. Vďaka. Poobede sa už poriadne oteplilo, dole na lanovkách bolo 14 stupňov. Rady žiadne, trápne... ani si človek nemá kedy v rade oddýchnuť. Rovno na vyhrievanú lanovku, fuj!! Balíme, slniečko nás naposledy pohladilo a smerujeme do Obertauernu.
V nedeľu poobede sme dorazili hore do Obertauernu. Teplota 7 stupňov a veterno, v noci sa to začalo... Najprv pršalo a ráno začalo padať z oblohy niečo biele, lepkavé. Na izbičke sme sa vydržali schovávať pred víchricou Petrou do 11:00, potom sme vyrazili do boja. Brrr. Viditeľnosť tak kúsok pred lyže, ale dole pod nohy nič. Netušil si, po čom sa lyžuješ. Tá biela kravina sa na nás lepila. U nás platí, že „stádo vede vůl“, tak som bol prvý a hľadal trasu. Ak by bol prvý Milan, tak skončíme niekde v priepasti alebo v krčme. Keď som spomalil, aby som ich počkal, ani som nevedel, či stojím, alebo ešte idem... a vtedy som treskol dvakrát k zemi. Vydržali sme celý okruh okolo Obertauernu. Na najvyšších zjazdovkách to mrzlo, sneh dobrý, ale tá viditeľnosť a víchrica Petra... Dole to bolo, ako keď ideš poobede v marci z Kosodreviny dole na Srdiečko po tom prudkom úseku v krupicovej ťažkej hmote, akurát vhodnej na dolámanie kostí. Vydržali sme skoro 2 hod. a vzdali sme to. Vetrovky putovali na radiátory a my sme po riadnej dávke vnútorného kúrenia zaliezli do postielok. Pozor, každý do svojej! Najkrajším zážitkom na veternej hore bola noc z pondelka na utorok. To sme sa večer stretli u chatára Milana v bare za chatou Haus Vinzenz. Začala sa medzinárodná degustácia. Moravania z Velkých Pavlovíc priniesli vínka, tak sa to tam krásne miešalo aj s Milanovimi 52%-nými dobrotami. Tento večer konečne zodpovedal kritériu lyžovačky v Obertauerne... V utorok ráno nás pohlaď z okna posadil naspäť do tvrdej reality. Víchrica Petra vyčíňa jak besná. Teraz sneh nepadal, ale tak fučalo, že snežilo vodorovne. V Obertauerne som niekoľkokrát zažil situáciu, že pri snežení dajú v Twende dole rampu a cestu zatvoria. Toto hrozilo aj teraz. Predpoveď na stredu bola taká istá, nič lepšie nás nečakalo. Lanovka neťahala žiadna. Tak som pustil do éteru otázku: „Vajčáci, to tu budeme prdieť na izbe, alebo sa nejako prehrabeme k Honde a ideme domov??“ Vajčáci jednohlasne súhlasili, tak sme to pred víchricou zabalili a zdrhli domov. Keďže chatka Haus Vinzenz je priamo na svahu, chatár Milan naložil našu batožinu do vlečky za štvorkolku, vajčáci naskákali do prívesu a nejako sme sa cez prázdnu zjazdovku prebojovali k autu. Tak a ideme s hanbou domov. Po ceste som mojim dedinčanom zastavil ešte na Red Bull ringu, nech vidia, kde sa jazdí F1 a kde ja občas fotím. Milanka viac ako monoposty oslovila krásna teta, ktorú mohol chytiť aj za kolienko. Ja som sa dal do skúmania aerodynamických prvkov, ktoré vymyslel Adrian Newey. Knihu od neho som dočítal pred odchodom na veternú horu. Teraz som sa na tie krídelka a všelijaké plôšky kukal ináč. Tak a smutnej nelyžiarskej rozprávky je koniec. Ale my sa nevzdáme!!! V sobotu zaútočíme na Chopok!!!
Zobraziť celú galériu »
